Laurika je veľký dar. Od malička mám veľmi rada deti. Síce som ešte aj ja len dieťa, no už viem, že v budúcnosti sa im budem určite venovať. Tento môj sen som si splnila už minulé leto. Keď som raz bola u kamarátky, rozprávala mi o svojej sesternici Laure. Neprišlo mi to nijako zvláštne, veď predsa aj ja mám malú a zlatú sesternicu. Potom som však zistila, že Laura má Downov syndróm. Nevedela som, čo to je, kým som sa o Laure nedozvedela. S Laurou som sa neskôr zoznámila aj osobne a zistila som, že je to super dievčatko. Rozhodla som sa, že ju chcem viac spoznať. Aj napriek rozhovoru s jej mamičkou, ktorá mi porozprávala, aké je to s Laurikou náročné a vyčerpávajúce. Začala som chodiť k nej domov a venovať sa jej. Laura si ma veľmi obľúbila a to, že som s ňou, ma tešilo rovnako, ako ju. Stretávali sme sa častejšie a ja som k nej chodila už s cieľom niečo ju naučiť.  Najprv sme spolu robili malé projekty, dávala som jej aj testy a zapisovala som jej známky do žiackej knižky, ktorú sme jej spolu vyrobili. Rozhodla som sa naučiť ju merať čas. Vedela som, že to jednoduché určite nebude, no napriek tomu som sa do toho pustila. Trvalo to veľmi dlho no Laura to zvládla. Brala som ju ako moju sestru. Bola som na ňu, no hlavne na seba veľmi hrdá, že sme to spolu dokázali. Som Laure veľmi vďačná, že som si mohla vyskúšať pomáhať tým, čo tú pomoc potrebujú. Ja som Lauru naučila merať čas, no ona ma naučila oveľa viac. Naučila ma, ako brať všetko pozitívne a tešiť sa z maličkostí. 

List napísala a skutok vykonala Nina Tomová, v šk. roku 2018/2019 žiačka 7. triedy, ZŠ Andreja Kmeťa, Ul. M. R. Štefánika 34, Levice