Jedného dňa som si v mobile našla správu od môjho spolužiaka Nikolasa. Blížili sa Vianoce a on si spomenul, že nie každý ich môže prežiť v teple domova a v kruhu svojich najbližších. Žijú medzi nami i takí ľudia, ktorí musia z rôznych príčin žiť na ulici. Chcel týmto ľuďom pomôcť a spríjemniť im sviatky. Spýtal sa, kto by sa chcel ku nemu pridať. Hneď som sa prihlásila. V škole sme vyzbierali detské desiate. Doma sme dorobili zopár chlebíkov a spolu s pár sladkosťami sme to zabalili do tašky. Všetko pripravené jedlo sme porozdávali bezdomovcom. Našli sme ich na rôznych miestach. Na stanici, pri kostole alebo sediac na múriku pred obchodom. Ako posledné miesto sme navštívili útulok pre bezdomovcov. Bol to len malý stan, v ktorom boli železné poschodové postele a na nich spali ľudia bez domova. Mohli sem prísť až po 18:00 hodine. Boli naobliekaní v starých bundách, vyzerali omnoho staršie ako v skutočnosti. Stáli pri malých svietnikoch, aby sa aspoň trochu zahriali. Keď sme vošli do stanu, pochytil nás menší strach. Ale keď sme im povedali, že sme ich prišli rozveseliť a aspoň trochu zasýtiť, veľmi sa potešili a boli veľmi vďační. Vtedy z nás strach hneď opadol. To, že sme ich mohli urobiť šťastnými, urobilo šťastných nás. Niekto by možno povedal, že by sme sa mali od týchto ľudí držať čo najďalej. V skutočnosti sú to však milí a vďační ľudia, ktorých by sme nemali súdiť, pokiaľ nepoznáme ich životný príbeh.

List napísala a skutok vykonala Nikola Kiššková so spolužiakom Nikolasom Fečundom, v šk. roku 2018/2019, žiaci 9. triedy, ZŠ s MŠ Tajovského 2764/17, Poprad