Volám sa Viliam. Mám dvanásť rokov a trpím chorobou, o ktorej väčšina ľudí a lekárov ani nevie. Mám chorobu očí a volá sa Dystrofia žltej makuly. Mám ju už od desiatich rokov. Ale tento príbeh nie je o mne. Je aj o mojom bratovi. Je o rok mladší odo mňa. Celý tento príbeh sa odohral ešte keď môj deväťročný brat sa rozhodol, že mi bude pomáhať. Toto rozhodnutie mi aj sám povedal a ja som nechcel veriť svojim ušiam. A naozaj. Od toho dňa mi začal pomáhať, keď som potreboval prečítať rôzne veci na počítači alebo z papierov zo školy. Jedného dňa sa však stala pre mňa prekvapivá vec. Brat odrazu prestával vidieť tiež. Zistilo sa, že má rovnakú chorobu ako aj ja. Postupne som si musel aj ja, ale aj on zvykať na to, že mi nevie prečítať každú vetičku. Obidvaja sme si uvedomovali, že si budeme musieť navzájom pomáhať. Keďže moja choroba prepukla skôr, bol som zručnejší v písaní na počítači, ktorý je našou hlavnou pomôckou pri učení sa. Aj keď som mal iný počítač ako on, aj skratky, ale aj tak som mu radil a stále radím. Keďže som chcel robiť nejaký šport, tak ma otec začal trénovať v lukostreľbe pre nevidiacich. Som veľmi vďačný aj mojim rodičom za to, ako sa o nás s láskou starajú, ako nás podporujú a pomáhajú s učením.

List napísal Viliam Hoelnda, skutok vykonal Viliam Holenda, v šk. roku 2018/2019 žiak 6. triedy a Riško Holenda, v šk. roku 2018/2019 žiak 5. triedy SZŠ Dneperská 1, Košice