Cez letné prázdniny som raz išiel von. Bol som u babky, pretože moji rodičia a moja sestra išli do Prešova. Ja som nechcel, tak ma dali k babke. Keď som bol von, všimol som si pri rohu bytovky, v ktorej býva babka akúsi tmavú škvrnu. Nikdy tam nebola, tak som sa na ňu išiel pozrieť. Keď sa k nej približoval, všimol som si, že to nie je škvrna, ale nejaký živočích. Bol to netopier. Ležal tam ako bez života. Myslel som, že je mŕtvy, že spadol z výšky. Odrazu pohol jedným krídlom. Síce iba trochu, no aspoň som vedel, že žije. Chcel som ho otočiť na chrbát. Nechcel som sa ho dotýkať rukami, tak som išiel po dva maličké konáriky. Keď som ich našiel, otočil som sa a išiel k netopierovi. Bol som od netopiera asi desať metrov, keď tu sa spoza kríka objaví mačka. Vyzerala, že ho chce zjesť – aspoň som si to myslel. Rýchlo som po nej hodil jeden konárik, aby ho nechala. Síce som netrafil, ale mačka aj tak utiekla. Potom som prišiel ku netopierovi, zdvihol som paličku, ktorú som hodil po mačke a pomaly som s paličkami obrátil netopiera na chrbát. Keď som ho obrátil – zľakol som sa. Jeho hruď bola prešúchaná až do krvi. Rýchlo som zavolal babku. Tá zobrala mobil a vytočila nejaké číslo. Mobil zdvihol nejaký pán, ktorému babka povedala o netopierovi a kde ho nájde. O pár minút prišlo k bytovke auto, z ktorého vyšiel pán. Ten si nasadil biele gumové rukavice a začal si s nimi netopiera prezerať. Potom ho uložil do klietky, pozdravil sa a odišiel. O niekoľko dní k nám babka príde na návštevu a oznámi mi, že ten pán toho netopiera zachránil a že ho potom vypustil do prírody. Bol som veľmi rád, že aspoň trochu som dopomohol k záchrane netopiera.

List napísal a a skutok vykonal Alexander Hij, v šk. roku 2018/2019 žiak 7. triedy, ZŠ Wolkerova 10, Bardejov